Štíhla útla knižočka s obálkou zlatej farby, uprostred ktorej hneď upúta podobizeň zlatovlasej ženy. Len čo v jej črtách rozpoznáme nespochybniteľnú tvár všetkých Boticcelliho žien, renesanciu potvrdia aj splývavé šaty polozmyselnej a polocudnej bielej látky. A po záhyboch šiat oko skĺzne ešte nižšie, pod Boticcelliho portrét, kde sa v zlatej ploche skvie jednoslovný nápis – názov knihy – pripomínajúci niečo renesančné: Prasestre. Nezvyklé slovo, uložené v datíve. Venovanie... Aj báseň za básňou sú venovania. Autorka pozná hlbiny nejedného srdca a priblížila sa tajomstvu Orientu. Profesiou je totiž odborníčkou na čínsku kultúru, jazyk a literatúru. V slovenskom literárnom debute sa prihovára prasestre. Tej, čo väzí v nejednom z nás, ako aj v nej samej.