Okrem historickej má táto kronika aj dosť veľkú výpovednú hodnotu. Bol som prekvapený, nakoľko bol Diethmar z Merseburgu predovšetkým Sas a vysoký cirkevný hodnostár, teda mal prístup k relevantným súdobým informáciám, ako kriticky sa vyjadruje aj do vlastných radov. Samozrejme používal vtedy aktuálny cirkevný newspeak, ale medzi riadkami sa dalo pekne čítať, čo chcel povedať a niektoré veci napísal pekne natvrdo. Korupciu, vraždy aj v cirkevných kruhoch vnímal a chápal ich ako prirodzené zlo naprieč celou hierarchiou. Doba, v ktorej žil, bola riadne tvrdá. Miestni feudáli si často uzurpovali moc aj na úkor panovníka. Prevzatie moci sprevádzalo plienenie a vraždenie miestneho obyvateľstva aj cirkevných hodnostárov. Ak panovník odpovedal, plienenie pokračovalo z opačnej strany. Jednotlivé nemecké kniežatsvá boli väčšinou v antagonistckom vzťahu voči sebe. Zo severu, východu a juhovýchodu dobiedzali Slovania... Ad Slovania. Kedysi nás učili, že boli holubičí národ. Diethmar bol očividne iného názoru. Z celej kroniky vyviera fakt, že z nich išiel strach a rešpekt. Spomína tu Slovanov z územia dnešného severného Nemecka, Poľska, Čiech, Moravy a Uhorska. Zaujímavý je fakt, že maďarov nikde nespomína, ako keby vtedy nejestvovali. Uvádza, že pri Lechu boli porazení Avari, nie Maďari. To akosi nesedí s aktuálnym podaním histórie. Vo vysvetlivkách ku knihe sa síce píše, že v tomto ako aj v niektorých iných tvrdeniach sa mýlil. Kto má prvdu? Informovaný kronikár opisujúci takmer súdobé deje alebo historici žijúci o tisícročie neskôr? Spomína Uhrov. Tí síce nestáli v centre diania ale v ich prípade uvádza dve mená, z ktorých ani jedno nebolo maďarské. Čechov a Poliakov nevnímal veľmi pozitívne, ale kedže tí už v jeho dobe prijali kresťanstvo, a veľakrát boli v nepriateľskom vzťahu k ríši, boli to takpovediac čestní súperi. Inak to však bolo s Polabskými Slovanmi a ich pohanskou vierou. Dosť podrobne tu popisuje ich zvyky a obrady. Vysokú mienku o nich nemá avšak strach z ich bohov a besov áno. Pekný a dosť verný je opis veštenia pred bojom keď kôň prekračuje kopie ale aj uctievanie jazera, z ktorého hmlou zahalený vychádza obrovskému býkovi podobný bes aby sa mohol rochniť v zemi. V texte kroniky má Diethmar podobných výjavov viacero. Zaujímavé, že im veril aj on i keď im prisudzoval diabolské atribúty. Okrem pohanstva, hodnotí u Slovanov zle hlavne krivoprísažníctvo a vzájomnú nevraživosť. Dôležitým aspektom kroniky je aj dobové duchovné videnie sveta. Diethmar chápal tento život len ako dočasný pobyt v realite, ktorá je len časťou reality oveľa väčšej a smrť bola len odchodom z tejto dočasnosti do niečoho lepšieho a večného. Neprikladal preto väčší význam telesnosti a aktuálnemu životu. Smrť pokladal za vykúpenie. Život mal v tej dobe veľmi malú cenu. Človek oň mohol prísť za veľmi malé previnenie alebo aj bez viny, stačilo byť v nesprávnu dobu na nesprávnom mieste. Telesné tresty boli veľmi surové. Knihu hodnotím pozitívne aj napriek tomu, že autor občas skáče z jednej udalosti na udalosť inú a zasa späť. Kronika tým stráca na konzistentnosti. Napriek tomu je čítavejšia ako povedzme ruská kronika Povesť vremennych let. Veľa sa znej dozvieš aj o Slovanoch, hlavne tých Polabských, ale aj Českých a Poľských z pohľadu informovaného kronikára opačnej strany. Diethmar bol v prvom rade Sas ale Sas nezvyčajne kritický aj voči svojim...

Těžko hodnotit jako knihu. Lze uvažovat o překladu celé kroniky, jednotlivých pasážích a jejich faktografické přesnosti, ale přidržíme-li se latinského originálu a celé dílo budeme hodnotit jako historický pramen, pak význam celé kroniky nelze bagatelizovat. Kronika obsahuje mnohé zajímavosti z celého říšského prostředí. Zejména cenné jsou pasáže o východních územích, tedy i české země. V některých případech Thietmar doplňuje Kosmu. Při popisu slovanského prostředí se autor snaží vysvětlit původ mnoha vlastních jmen či jednotlivých rituálů, vesměs chybně, což svědčí o Thietmarově zájmu o východní slovanské oblasti a způsobu myšlení středověkého vzdělance.