Neznáme dielo, neznámy autor, ergo začala som čítať bez akýchkoľvek očakávaní – a naozaj sa konalo avizované nefalšované, skrz-naskrz príjemné prekvapenie – sánka dolu, palec hore a plný počet. :-) Zdeněk Grmolec prostě umí! U mňa zostal zapísaný ako znalec pominuteľného ľudského pokolenia; originálny, prirodzený a kultivovaný rozprávač, ktorý dokáže strhnúť. Priam luxusný a vzletný nádych svojim poviedkam dodáva lyrizáciou a využívaním personifikácií, aha: -- Venku mráz štípe lidem do tváří a svou mohutnou paží svírá staré třešně kolem cesty. -- (čo teda nemusí vyhovovať každému... ani ten mráz :-) ani lyrické prvky v prozaickom diele. mne sa to však páči, príbehy získavajú poetický rozmer ako bonus) Námety sú na prvý pohľad banálne, ale špecifickosť jazyka nenechá nikoho na pochybách o tom, že malí ľudia sú v skutočnosti aktérmi veľkých vecí. Niekto môže popísať tisíce strán o láske, smrti, detskej psychike, komunizme, Bohu či ľudskej duši ... a ani sa nepriblíži kvalite, ktorú tento autor ukáže v niekoľkostranovej poviedke alebo novele. Nech vyberiem ľubovoľnú, uchvacuje ma obraznosť, štýl, jemnosť a tvrdosť, minulosť a prítomnosť, sny a realita, viera a sklamanie ... život samotný.

...velmi příjemné překvapení.