Niektoré knihy predstavujú výzvu. Preberáte sa ich stránkami a tušíte genialitu autora, zároveň sa však obávate, že na jeho text ste ešte nedorástli. Máte pocit, že vie niečo, čomu vy nikdy neporozumiete, že jeho uvažovanie vás ďaleko presahuje. Po dočítaní si kladiete otázku, o čom ste to vlastne čítali a či ste aspoň sčasti porozumeli tomu, čo pred vás autor a vydavateľ predostreli, napriek tomu sa nedá inak, iba uznať, že to bolo skvelé. Nestáva sa to často, ale keď sa vám takýto text dostane do rúk, okamžite viete, že je to on. A tento Pavićov, ten medzi ne patrí tiež. Ponárate sa do jeho hlbín a čím viac námahy vynakladáte, tým silnejší je váš pocit, že sa tackáte labyrintom plným slepých uličiek. Neviete sa v ňom zorientovať, tápete, túžite po Ariadninej niti, ktorá by vás bezpečne previedla jeho riadkami a doviedla vás k riešeniu. Keď to už chcete nadobro vzdať, čosi sa vyjasní a zažne vo vás nádej, no niečo iné sa naopak ešte viac zamotá. Putovanie labyrintom textu vám Pavić obzvláštňuje jedinečnou poetikou jazyka. Je to jazyk plný obrazov, vnemov, metafor, nečakaných slovných zvratov, veľmi svojských, ale ako sa zdá, mimoriadne priliehavých. Nevšedné myšlienky sú formulované nevšednými vetami. Tie na ktoré ste už takmer zabudli sa nečakane pripomenú o hodný kus ďalej, dostanú nový rozmer. Pavićov text vyžaduje vaše plné sústredenie, otvorenú myseľ, toleranciu, pochopenie pre autorovo experimentovanie s formou. V mysli sa neviem vyhnúť porovnávaniu Krajiny maľovanej čajom a iného Pavićovho textu, ktorý som mala možnosť čítať - Znamienka krásy. Majú čosi spoločné (hra autora s čitateľom, možná alternatíva v závislosti od toho akým spôsobom text Krajiny čítate a čo z neho pri zvolenom spôsobe čítania vystupuje do popredia, hoci príbeh a jeho zakončenie je v tomto prípade stále len jedno a to isté), ale Krajinu určite nezdoláte tak rýchlo a s takou ľahkosťou ako Znamienko. Znamienko sa mi javí skôr ako taký tréningový textík, ako akási predpríprava na čosi výnimočnejšie a veľkolepejšie – na Krajinu. Snáď by to bolo možné o ňom povedať, nebyť toho, že Krajina uzrela svetlo sveta omnoho skôr, než Znamienko. Tak sa teda pýtam: Prečo sa Pavić po vytvorení niečoho tak skvostného uchýlil k napísaniu niečoho síce tiež dobrého, ale predsa len v porovnaní s touto perlou tak prostého a obyčajného? A len tak na okraj, vkusný a mimoriadne vydarený obal Krajiny, to je skutočná čerešnička na torte!

Osobně skláním poklonu hodnocení a názoru na knihu, které napsala cessy. Pro mne je tato kniha podobně jako u přečteného Papírového divadla tak 50/50 V mnoha dějově rozdílných kapitolách jsem byl překvapen ztvárněním příběhu, ale v hodně dějových liniích se Pavić dle mne plácá sem a tam, čtenáře nechá číst bezbřehé a nesmysluplné věty i celé odstavce. Chápu jeho snahu o smývání hranic mezi minulým a současným, ale i mezi fantazii a imaginací, ale všechno má mít určitou kvalitu textu. Slovenský překlad jsem zvládl plynně tak po 50-té stránce, neboť obsahuje dost slangových výrazů, které ale pochopíte pomocí překladače vět. Nyní již vím, že pes nikde nezabrechá-nezaštěká. Nenašel jsem ale smysluplné vyjádření výrazu: ti co vajca podkůvajů? Zhrnuto: doporučuji a znovu se vracím k hodnocení cessy: tušíte genialitu autora, zároveň sa však obávate, že na jeho text ste ešte nedorástli.