Do tohto pomaly, pomaličky plynúceho, v zvláštnom snovom opare zabaleného, nie veľmi záživného príbehu "zasmušilého krásavca" som sa akosi nemohla poriadne začítať. Na začiatku textu cítiť autorove sympatie k Shakespearovi, neskôr k Balzacovi, Poeovi, Rimbaudovi, inokedy k Dantemu, Hugovi, Vernovi, inde zas rôznymi postavami v dialógoch vyjadruje náklonnosť k Mauriacovi, Goethemu, Stendhalovi či Dostojevskému... a sám by tak rád "zapadol do ich partie". Žiaľ, ostalo len pri odvolávaní sa na iných.