Hoc by sa mohlo zdať, že najväčším morálnym problémom príbehu Faidry (známej ako od Euripyda, tak od Racina či od Sarah Kane) je akýsi nepokrvný incest, táto hra od Senecu sa omnoho viac pokúša poukázať na problémy amorálnej túžby a nekontrolovanej vášne. Autor tieto emócie považuje za škodné až deštruktívne, pri čom – vzhľadom na modernú dobu – volí cestu sexistickú až mizogýnnu, keďže za týmito problémami vidí ženu a ženu považuje za ľahko vzplanuteľnú. Naopak, muž žijúci v prírode je pre Senecu stoickým ideálom. Mimo iné je tu námet podvádzania v manželstve, respektíve iracionálne ospravedlňovanie si „vášnivého“ konania, ktoré má v skutočnosti základ v pudoch a nie v logike a racionalite. Divák si môže uvedomiť, že pokiaľ by postavy nekonali v moment a premysleli si veci s chladnou hlavou, nič z tragických udalostí by sa nemuselo stať – kľúčové totiž nie je prekliatie ani vôľa bohov, ide o sériu tragických udalostí. Chóry sú "vyprahnuté" - oproti klasickým gréckym tragédiám - biedne zhŕňajú, čo sa už stalo a pôsobia ako nezáživné vsuvky. Dielo však celkovo považujem za rovnako zaujímavé ako problematické: nejedná sa len o prerozprávanie príbehu, ale skôr o aplikovanie filozofického presvedčenia autora na konanie a prehovory postáv. Čítaním hry sa teda neučíme ani tak o ľudskej povahe ako o Senecovi, o konkrétnom dobovom pohľade na danú problematiku.

Nevím, jestli je mi Faidra sympatická nebo ne. Co bych v její situaci dělala já? S mým sebevědomím bych za Hippolytem vůbec nešla a rovnou si vrazila do břicha nůž. Bylo mi ho chudáka líto, ale každý víme, co je to jednostranná láska. Ona prostě nebyla srab a snažila se bojovat o své štěstí, i když to v té době bylo asi jako dneska běhat s lukem po lese a střílet jeleny...