Aká škoda, že som nemal možnosť čítať Tanečnú školu pred 15timi rokmi, keď som mal všetky životné rozhodnutia len pred sebou! Je to... vlastne neviem, čo to je. Ja som si v nej našiel iniciačný román, kam autor zaiste ukryl aj kus samého seba. A také sú kruté, pretože v nich nezriedka, takmer vždy, nájde kus samého seba aj neopatrný čitateľ. Mladý Jocó skáče rovnými nohami do života. Je príliš hlúpy na to, aby niečo vo svojich očiach znamenal a príliš múdry, aby si to neuvedomoval. Najhoršia možná kombinácia. Našťastie ho na jeho ceste životom povedie múdry a svetaznalý guru, strýko Lajoš. Našťastie? Ten bod, keď si mladý muž musí zvoliť cestu. Na jednej strane nudná každodennosť, hlúpe problémy každého okolo, ktoré bude musieť až do konca života riešiť, trápiť sa „pod papučou“ a neustále hľadať pekné maličkosti aby bol jeho život aspoň trochu znesiteľný. Táto cesta je propagovaná pod kadejakými vznešenými výrazmi ako zodpovednosť či obetavosť. Ale ktorý hlupák chce byť zodpovedný a obetavý, keď sa môže vydať cestou dobrodružstva, veselej spoločnosti a večnej mladosti? Kniha samozrejme nie je iba o tom. Ani zďaleka nie. Možno len mne táto vrstva príbehu vystupuje najsilnejšie. Ako vravím. Aké šťastie, že som nemal možnosť čítať Tanečnú školu pred 15timi rokmi. Nepochopil by som ju a ešte by som bol aj celý dopletený. Čertovské pokušenia!