Pri tejto Bariccovej knihe sa mi nežiada vyjadrovať sa k jej obsahu. Je na každého osobnom uvážení, či ju bude vnímať ako kritiku cirkvi, ako tu už bolo naznačené, alebo naopak ho táto kniha v jeho presvedčení len utvrdí, resp. či túto rovinu celkom opomenie, odpúta sa od jej náboženského podtónu, a na knihu bude nazerať ako na problematiku rozpadu morálnych hodnôt, prekročenia hraníc stanovených spoločnosťou, rodičmi – teda problémy súvisiace s dospievaním. Alebo ju bude vnímať vo všetkých jej rovinách. Chcem sa však vyjadriť k jej formálnej stránke. Baricco je pre mňa autor, píšuci veľmi svojským štýlom. Čo kniha, to iná, rôznorodá téma, ale originálna príchuť jeho rukopisu v nej nechýba. Navyše, každému textu dodá niečo osobité, niečo navyše, akúsi nadstavbu štýlotvornej stránky. To „niečo“ je aj v tomto texte. Páči sa mi, ako bezmenný rozprávač podáva príbeh v prvej osobe množného čísla, s čím som sa zatiaľ v beletrii nestretla mnoho krát. Rozlišuje medzi „my veriaci“ a „vy ostatní, neveriaci“. Teda my, normálni, správni, dobrí a vy, ktorí stojíte mimo nás, mimo týchto hodnôt. Aj v rámci takto zvolenej témy (dospievanie, rebelantstvo, vzbura, prvé lásky, sex, promiskuita, drogy, zbrane, násilie), ku ktorej sa vyjadruje množstvo súčasných autorov, dokáže byť iný, originálny. Ide o realitu dnešnej doby, či už priamo, alebo nepriamo sa s ňou stretávame dennodenne. Keď je nám niečo podsúvané príliš často, nemáme chuť čítať stále o tom istom. Baricco však má schopnosť podať aj ošúchanú tému tak, že len žasnete... Nie je prvoplánový, jeho texty sú premyslené, nútia hýbať rozumom a premýšlať, vracať sa k už prečítanému a overovať si správnosť pochopeného. Emauzy je ďalšia z jeho kníh, ktorá ma utvrdila v tom, že po jeho textoch nikdy nie je škoda siahnuť.

Tento příběh mě nijak neohromil, ale prostě se mi líbí, jak Baricco píše... Těším se na další jeho knihu.