Co je řeč? Je to fyzická aktivita – zvuk, posunek, je to symbol – odkazuje k něčemu jinému, přičemž všichni, kdo touto řečí komunikujeme, rozumíme „oč jde“ – chápeme, co znamená. Na tomto předpokladu stojí existence každé naší kultury, kde mohou lidé spolu dohromady existovat a dorozumívat se, patříme tedy k živočišnému druhu, který umí, a to s výjimečnou přesností, „dávat tvar událostem ve svém vlastním mozku“. Pinker říká, že tím, že svými ústy vytváříme zvuky, ve své mysli způsobujeme vznik myšlenek, a že tato schopnost nám je dána přirozeně. Společný jazyk pak způsobuje, že se stáváme členy určitého společenství, které je vzájemně propojeno sdílenými informacemi, výsledkem pak je, že mezi členy takového společenství je možná spolupráce, kterou umožňuje právě fakt, že „jejich úsilí je koordinováno sjednanými dohodami“ . Podle Pinkera je tedy jazyk úzce vetkán do lidské zkušenosti, a naše sociální vztahy jsou na něm založené, protože vždy „vyhrává strhující řečník“ :-). Jsou kognitivní vědci, kteří popisují jazyk jako mentální schopnost, neuronovou síť nebo výpočetní modul, z čehož by bylo možné mj. vyvodit, že jazyk je kulturní artefakt, který se učíme (od svých vzorů), jsou ovšem i jiní, kteří proti tomuto rozšířenému názoru argumentují, jako právě Pinker, který říká, že jazyk je „odlišná část biologického vybavení našeho mozku“ , že je to dovednost, která je kvalitativně v každém jedinci tatáž, a je odlišná od obecných schopností zpracování informací. Její odlišnost spočívá v tom, že lidé „vědí jak mluvit, ... v tomtéž smyslu, jako pavouci vědí, jak spřádat pavučiny“ . Takže jazyk pak tímto způsobem můžeme vnímat jako instinkt. Pinker navázal na myšlenky známého lingvisty Noama Chomského, o kterém se říká, že svým pohledem na lidskou řeč způsobil revoluci v kognitivní vědě, proto doporučuji každému koho zajímá jak a proč vznikla naše specificky lidská řeč :-).

Kniha je to zaujímavá, ale pomerne suchopárna, miestami až náročná, takže takých 200 strán pred koncom som každú stranu obracala s nádejou, že na tej ďalšej už bude řejstrík. Súvisí to ale aj s tým, že časť čara knihy spočíva v exkurze do angličtiny, ktorý podľa mňa naozaj dokáže oceniť len native speaker alebo fakt seriózny angličtinársky fajnšmeker. Zhrnutie deja: Kniha sa začína zaujímavými pasážami venovanými kognitívnej psychológii, mapujúcimi napríklad to, ako štvorročné deti dokážu vytvoriť plnohodnotný gramatický jazyk z umelých zlátanín (doložené na vzniku kreolských jazykov z pidgin alebo vzniku skutočného jazyka hluchonemých z pôvodného nefunkčného patvaru) a tiež "expetrimentami" na ľuďoch s vrodenou alebo získanou poruchou jazyka. Z týchto výskumov Pinker vyvodzuje, že sa všetci rodíme s predinštalovaným softwarom pre pochopenie a používanie gramatiky - napr. vrodené chápanie sveta v pojmoch vec a dej (podmet a prísudok), schopnosť odlíšiť, že keď ja hryziem psa nie je to to isté, ako keď pes hryzie mňa (deklinácia a/alebo slovosled), cit pre vytváranie vzťažných súvetí, vid a iné, ktoré si už nepamätám a má na to všetko aj dôkazy a znie to logicky a ja mu verím. Len by som rada podotkla, že ide o software, z ktorého vypadávajú slová, na ktorých si môžte vylomiť oči ako napríklad Näïkìmlyìïà (on to jí za ňu v jazyku Kinvujo, ktorým sa hovorí niekde v Afrike) alebo ktoré vám môžu spôsobiť smrť udusením ako napríklad slovo Frithdíbhunaíochtachóireach (preklad antidisestablishmentarianistical do Galštiny), takže predpokladám, že sa to zas nakupovalo cez nejaký pochybný nástenkový tender, niekto sa na tom dobre nabalil a evidentne si ani nedal námahu s čítaním licenčných podmienok, pretože je tam dosť nafigu klauzula o tom, že ak užívateľ nevyužije program v prvých 6 rokoch, už z neho bude nadosmrti vychádzať len já Tarzan ty Jane Pinker ďalej tvrdí, že ľudia myslia v samostantom jazyku mysle tzv. mentálčine a nie napríklad vo fínčine (čomu tiež verím, lebo ja som fínčinu videla na vlastné oči a môžem potvrdiť, že myslieť sa v tom nedá) a gramatika je vlastne taký prevod mentálčiny do konkrétneho jazyka. Znie to logicky a Pinker na to má pomerne presvedčivé dôkazy. Ale potom z toho akosi vyvodzuje, že taký Orwell ľudí zmiatol nadhodnocovaním úlohy jazyka a že jazyk (v zmysle slovenčina, angličtina, newspeak atď.) nemá myslenie ako ovlyvniť a to už je chujovina. Mne je jasné, že ľudia môžu mať v hlave mentálny obraz červenej a môžu o nej myslieť, aj keď pre ňu nemajú pomenovanie (i keď to, že také spoločenstvá naozaj existujú, ma dosť prekvapilo) a že vnem farby je v tomto prípade prvotný. Ale čo taká oktarínová ? A čo taká farba z kozmu? To je napríklad farba, ktorá ani neexistuje, netuším, ako si ju mám predstaviť, ale vždy keď si na ňu spomeniem, idem pozatvárať okenice, zamknem na dva západy a do záhrady ma už v ten deň nikto nedostane. Alebo taký ten zvuk, ktorý podľa Douglasa Adamsa vydávajú deadliny, keď sa ženú okolo neho. Kedysi som ani netušila, že taký zvuk existuje, ale odkedy mi o ňom Adams povedal, mám akosi stále zaľahnuté v ušiach. A podobných vecí, s ktorými som sa nestotožnila bolo viac, čo by ani tak nevadilo, ja s týmto druhom kníh rada vnútorne polemizujem, ale autor ich prednášal s takou tou bohorovnosťou- akože "je to takto a nijako inak" ktorá ma trochu iritovala. Tiež ma veľmi nepresvedčila časť knihy, ktorá sa zameriavala na lingvistickú analýzu myslenia, t. j na snahu prostredníctvom kdejakých šípiek, stromov a logických operátorov dokázať ako to v mozgu funguje. Tieto grafy mi prišli umelo vykonštruované a v žiadnom prípade ma napresvedčili, pretože ja dobre viem, že môj mozog nemyslí v šípkach a operátoroch. A už vôbec nie logických! Námatkové a s ničím nesúvisiace poznámky V současné turečtine má každé sloveso 2 miliony forem... a například gramatická konstrukce v jazyce kivunjo se celá vejde dovnitř slovesa, které ma sedm prefixů a sufixů, dva způsoby a čtrnáct časů, sloveso se shoduje se svým podmětem, svým předmětem a svými benefaktívními substantivy, z nichž každé má šestnáct rodů S týmto by EU mala každopádne niečo robiť, lebo sa nám sem o chvíľu dovalí vlna gramatických migrantov. Nejdelší slovo by v angličtine doposud mohlo být substantivum floccinaucinihilipilification, definované jako kategorizace něčeho jako bezcenné nebo bezvýznamné Tak už som videla aj krkolomnejšie slová, ale vážne? Vylomiť si jazyk a dva zuby kvôli bezvýznamnej p***vine?? A na závar malý floccinaucinihilipilificantný fakt - strach z dlhých slov sa volá seskvipedaliafóbia.