Nothombová má na konte kvalitatívne rôznorodú škálu kníh. Od tých priemerných (Antikrista) a ľahšie nadpriemerných (Ani Eva, ani Adam), cez ozaj výborné (Metafyzika trubíc, Catilinaria) až po jeden ozajstný skvost (Vrahova hygiena). Dostalo sa jej daru výnimočnej fantázie, má nos na príbehy, okrem toho je hravá, má odvahu experimentovať, čo jej vo väčšine prípadov vychádza. Nie však vždy. V tejto knihe akoby si chcela vyskúšať minimalizmu, no nie minimalizmus v zmysle skromnej dejovej línie, ale v zmysle vytvorenia silného príbehu použitím čo najmenej slov, zato však slov maximálne trefných, vedúcich priamo k podstate popisovaného. Voľba techniky mi nijako neprekážala, rovnako ako mi neprekážal ani viacerými čitateľmi vytýkaný rozsah knihy (veď koniec koncov žiadna z Nothombovej kníh nie je objemná), tiež samotný príbeh a rozuzlenie zápletky mi prišli obstojné, hoci je pravda, že nepatria k Nothombovej najlepším, ale prekážal mi nevyužitý potenciál zvolenej techniky. V knihe sú pasáže, najmä dialógy, kedy jej snaha o minimalizmus vychádza. Doslova pár strohými vetami vychytala podstatu, a to tak dokonale, že viac slov by bolo skôr na škodu, než na úžitok. – „Áno. Keď ho učím kúzla, je taký čudný, až ma desí. Hltá moje slová, no zároveň cítim, že by mi najradšej skočil na krk a roztrhal ma v zuboch.“ – „Zbožňuje ťa!“ – „Áno. Zbožňuje ma tak, ako keď pätnásťročný chalan zbožňuje svojho otca. Túži ma zabiť.“ – „A ty ho považuješ za svojho syna?“ – „Áno, tak nejako. Veľmi ho obdivujem a mám ho rád. Keď som preč, chýba mi. Keď sa vrátim, rozčuľuje ma a nasiera.“ – „Bojíš sa ho.“ – „Nie. Bojím sa oňho.“ – „Tak potom je tvoj syn.“ Ale je v nej tiež množstvo pasáži, ktoré sú slabé. Akoby sa sústredila na vypracovanie niekoľkých kľúčových momentov, tie vypiplala do absolútnych detailov, a zvyšnú, ľahšiu časť textu, si nechala na neskoršie dotiahnutie, ale z nejakého nejasného dôvodu sa k tomu už nevrátila. Výsledok? Rozpačitý.

Tešila som sa na novú knižku od autorky, aj keď musím povedať, že Životopis hladu, ktorý vyšiel rovnako tento rok bol o 50% lepší. Možno sa Nothombovej viac darí písať knihy s autobiografickými črtami ako tie iné. Kniha Zabiť otca je metaforou na vzťah "otca" a "syna," viac sa dozviete z čítania samotného. Chýbala mi v nej tá nothombovská iskra, dala by som iba 3*, no za záverečnú časť a pointu dávam 4*. Moja top tri zostáva : V ohromení a strachu, Vrahova hygiena a Ani Adam, ani Eva.