Autor píše o neľudskosti ako o banalite, ktorá je bežnou súčasťou ľudskej civilizácie a ľudí odjakživa, a to beriem. Popisuje rôzne historické, aj súčasné prvky neľudskosti páchanej človekom na človeku, pričom popisuje, že medzi neľudskosťou nie je rozdiel kým je páchaná – či bláznami, alebo všelijakými separatistami a rebelmi, alebo vojakmi na príkaz nadriadeného. Aj to beriem. Podľa autora je hlavným dôvodom neľudskosti odcudzenosť od ostatných, čo vedie k ľahostajnosti a necitlivosti k všetkému, čo sa im môže stať, pretože potom s nimi necítime vôbec nič spoločné a sme úplne neschopní sympatie k ním a súcitu s nimi. Aj to beriem, ale pýtam sa otázku, na ktorú autor v knihe neodpovedá: Je to vina onoho „neľudského“ jedinca, alebo skôr spoločnosti, ktorá ho do tohto stavu doviedla? Je nás 7,5 miliárd a rozhodne nemôžem povedať, že by som bol súcitný s nimi všetkými, a nebudem to robiť iba preto, lebo patrím do rovnakého druhu. Som preto „neľudský“? Úplná blbosť. Autor zrejme nikdy nepočul o taxonomickom delení živočíchov, medzi ktoré patrí aj druh homo sapiens. Klincuje to neodbornými gýčovými hláškami ako: „Existuje len jeden druh: naša ľudskosť“. Aj keď v tejto knihe bolo aj zopár zaujímavých vecí, dala mi asi toľko ako tie fejsbukovské motivačné obrázky s „múdrymi“ sloganmi. „Všetci ľudia sú Tvoji blízky, lebo ste rovnaký druh“. Kecy.

Pohled na nelidskost, zde dostává trochu jiný rozměr. Autor na příkladech z dějin (především z druhé světové války) ukazuje, že nelidskost není "vlastností" člověka z jeho vlastní vůle, ale často je takto formován společností kolem sebe. Každý je z části ovlivnitelný. Je snadné odsoudit ostatní, za to co dělají, ale nikdo nemůže říct, jak bych se zachoval na jejich místě, dokud neprojde vším, čím prošli oni. Není určitě správné obhajovat tímto zločiny, které byly spáchané, ale donutí to člověka zamyslet se nad tím, že vše není jen černé a bílé, jak se na první pohled zdá.