bola sobota 24. apríla 1999. práve moji študáci vyhrali Štúrovo brko. sedeli sme v kaviarni hotela Poľana, Jožo bafal ohromnú cigaru (ja druhú, dopriali sme si) a moji študáci čumeli ako puky. sedeli s veľkým autorom a zisťovali, že je to naozaj obyčajný a normálny človek z mäsa a kostí. patril nám svet a Jožo hovoril nielen o Kráľovi Dávidovi, ale najmä o nových plánoch, o tom, čo by sme napríklad mohli my dvaja dať dokopy. o päť dní nato mi vtedajšia žena zavolala, či som počul, že sa Jožo Urban zabil pri autohavárii. neveril som. skúsil som mu zavolať. číslo bolo hluché. do riti! Ondro, vďaka za peknú spomienku. Jožo bol presne taký, ako si ho opísal. taký, akého som ho poznal od začiatku osemdesiatych rokov z literárneho klubu v Bratislave v spolku svätých Vojtechov. taký, ako sa mi prvýkrát dostal pod kožu, keď sa zjavil v predajni Slovenský spisovateľ a svojím neopakovateľným: „Starrrrý, môžeš ma založiť?“ ma obral o posledné prachy (a že som mal hlboko do vrecka!). vrátil, ale myslím, že sme ich aj tak preliali dole hrdlom. tak rád by som sa dnes s Jožom pripil... ...