Táto kniha bola jedinou vecou, ktorú som si v roku 2014 želala na Vianoce, a ako je zrejmé z môjho hodnotenia, rozhodne som to neoľutovala. Opäť raz zaujímavé postrehy z rôznych vedeckých odborov podané tak, aby tomu rozumel aj človek v nich nie príliš vzdelaný. Mimochodom, niektoré z nich by som odporúčala prečítať si školákom z vyšších ročníkov základky a gymnázií, možno pochopia viac, ako z učebníc... Mne sa to teda rozhodne stalo.

Mojzis vie o vede pisat naozaj zaujimavo. Ma dobry styl aj zmysel pre humor. Cital som podobnym stylom napisanu knihu aj od J. D. Barrowa (seria kratsich clankov o roznych temach), co je jeden z klasikov vedeckej popularizacie, ale Mojzis sa mi zda lepsi. Zvlast sa mi pacili clanky o chuti, ale asi najma preto, ze som o nej vedel najmenej. Potesilo ma tiez, ze zdielame podobny nazor na Talebove cierne labute. V niektorých clankoch by som prijal podrobnejsie pokracovanie, ale to nie je Mojzisova chyba, ze ma obmedzeny priestor a okliestene vyjadrovacie prostriedky. Trosku rozpacito moze posobit jeho neustale navazanie sa do politiky a politikov, prevlada Fico a spol., ale stale citit silne spomienky aj na Meciara. No clanky vychadzali v .tyzden, takze zameranie je jasne. Nie, ze by mi bolo Roba s Vladom luto, nebodaj som ich dokonca povazoval za slusnych ludi, ale ked sa pozeram na opacnu, rozbitu*, stranu nasho politického, tiez by som vedel pridat nejednu stiplavu poznamku. Ale kniha nie je primarne o politike a taka kontroverznejsia seria, aku mal v minulých dieloch o Cervanovej, tam nie je. * (poznamka v style .tyzden) Komentar bol pisany v marci 2015 a stav pravice na Slovensku bol vtedy taky, aky bol.