U mňa tak 50 na 50. Kedysi som čitala Baričákovu knihu , myslím že 666 anjelov, kde som si uviedla poznámku - autor vraj píše aj cestopisy, dúfam, že lepšie, lebo túto som po 50 márnych stranách nenapredujúceho textu odložila nedočítanú. Takže dnes po dočítaní Indonézie, konštatujem, že na cestopis tam bolo opisu krajiny žalostne málo. Teda opisu, na aký som zvyknutá u iných autorov. Kapitola vždy aj sľubne vyzerala, ale stále ako prázdna skrinka... Najkvalitnejšie a najpodrobnejšie sa autor venoval iba svojmu hrubému črevu (potom už nielen svojmu) a opisu všetkých toaliet, ktoré bol po ceste nútený absolvovať. Foto vcelku aj ušlo, najlepšie bolo asi v poslednej kapitole, ale keď vás autor v kapitole namotá na niečo zaujímavé, úžasné, krásne, očakávate nejaké to foto, aby aj čitateľ nakŕmil svoje oči, ale ou ou, chyba lávky, všetko tak trochu od veci. Som zvyknutá cestopisom opisovanú krajinu ohmatať, ochutnať, ovoňať ... s humorným nadhľadom autora, alebo s pohľadom plným bázne ... Baričák to podáva aj poeticky, ale tak nejako zabúda nohami na zemi stáť. Koniec koncov kniha krásna ... ale pokrivkáva hodne.