Takto - v našej hlavnej dedine (a nielen v nej) sa odjakživa stretávali rôzne kultúry a zanechali na nej a na nás viac či menej pozitívny, ako aj negatívny vplyv - máme radi guláš aj štrúdľu, nepohrdneme knedľou a cudzinci sú vítaní. Preto dokážeme mnoho tolerovať a nesťažovať sa. Nič na tomto svete a u nás detto nie je čiernobiele, všetko má množstvo odtieňov (nielen sivej, hoci táto farba prevláda) a preto akákoľvek idealizácia akéhokoľvek miesta na svete je smiešna. Havranov pohľad do našej (ne)kultúry je mierne povedané zvláštny, avšak má ťah na bránu. Popri Pišťanekovi (jeho dielo mám skutočne rád) a Rankovovi je súčasníkom, ktorého uvedené vplyvy sformovali a ovplyvnili (ako aj mňa, som citlivý cynik), preto jeho Analfabet (Boh to nie je, on vie čítať aj písať) je (ne)slušnou sondou do duše mesta na Dunaji a štúdiou ľudí, ktorí v ňom žijú. Všetko ostatné v príbehu je len kulisou k vypovedanému. Za mňa určite výrazný literárny počin.

Hodnotím 3,5. Máte-li rádi styl, jakým MH píše např. komentáře v novinách nebo své hlubokomyslné statusy na fb, tuná si to užijete až až. Osobně jsem s textem místy dost bojovala, někdy jej ani nečetla, protože jsem ze všech těch vyšroubovaných nekonečných souvětí se zběsilou konstelací cizích slov byla úplně mimo. Jak sám autor řekl na jedné besedě, je to jakýsi protipól idealizované krásné Bratislavě, kde vedle sebe pokojně koexistují všemožné kultury a intelektuálové. Tento obraz společně se zajímavým příběhem a postavami stojí za tu čtecí námahu, i když věřím, že ne každému to bude příjemné.