„Občas mi vietor uchytí stan a v noci nosím dovnútra kamene, ako kedysi neďaleko Sajn Šandu, ale vtedy dovnútra aj tak pršalo a tak bolo treba byť až do rána počupiačky... Takéto veci som robil pre svoje babky a tetky od Bugu. Ňúral som na východe. Akoby ma mlčky poslali oni. Nepil som veľa, aby som si čo najviac zapamätal, aby som nič neprehliadol. Okrem toho som zachovával ostražitosť. Ako vyzvedač.“ Východ nie je cestopis o tom, ako prísť do Benátok, pozrieť všetky tie krásne paláce a za tri dni stihnúť ešte aj Veronu a Florenciu. Je o tom, ako prísť do Murghabu, tri dni sedieť na kameni pri ceste a nechať sa zapadať vrstvami prachu z Takla Makanu. Nie som si istý, či má Východ čo ponúknuť čitateľovi, ktorý ho vezme do rúk ako cestopis. Dnes turisti a „cestovatelia“ na otázku, prečo cestujú, často odpovedajú, že chcú spoznať svet. Nie tak Andrzej Stasiuk. Jeho svet vlastne až tak nezaujíma a voľajaké pamiatky už vôbec nie. On na ceste objavuje sám seba, vlastnú minulosť a pripomienky života svojich rodičov či prarodičov. Cestu v stovkách a tisícoch kilometrov východným smerom berie ako cestu v čase do minulosti. A z útržkov spomienok sa potom snaží zlepiť budúcnosť. Tá v jeho podaní vyzerá plastovo, lacno a sterilne. Lebo veď „kedysi bolo lepšie“. K knihe Cestou do Babadagu Stasiuk cestuje svojou známou východnou Európou, no tentokrát sa vydáva ďaleko na východ, do cudzích krajov, kam nepatrí. Jeho cestovanie sa ani trochu neponáša na štýl, ktorý dnes vyznávajú mladí, nezávislí turisti. Nesnaží sa pochopiť krajinu kam prichádza, chápe, že to nikdy nedokáže. Zato zrovnáva a hľadá paralely. Hľadá kúsky dedín z poľského pohraničia na buriatskom vidieku. Alebo naopak, čriepky z Eren Hotu v čínskom obchode v Gorliciach. „Občas sa naše pohľady stretli, ale ona neodvracala zrak. Pozerali sme na seba, každý z hĺbky svojho sveta. Uzavretí v nich a iba dohady alebo predstavivosť nás mohli na okamih dostať z nášho väzenia.“ Pri čítaní mi hlavou chodili viacerí moji priatelia, celú mladosť križujúci planétu. Rozmýšľal som, že im Východ venujem. Lenže – nepáčil by sa im. Celkom iste by sa im nepáčil. Je príliš málo o svete, zato veľmi o domove. Nejak si vravím, že na to možno treba dozrieť. Ale ani tak to nebude. Treba sa proste vydať stasiukovskou cestou. Neutekať preč, ale brať život aký je a snažiť sa pripraviť na to, čo bude. On, ležiac na prepotenom matraci pod suchými kopcami Pamíru hľadá svoju mladosť a detstvo, prežité v uzavretom priestore za ostnatými drôtom, v tieni červeného molocha. Čo však budú raz v jeho veku robiť tí, ktorí vo svojej mladosti líhali na tie isté prepotené matrace, užívali si voľnosť a slobodu a nemysleli na budúcnosť? Čo budem robiť ja?

Líbí se mi ten cit pro detail a banalitu, která řekně o nějakém místě víc než výčet rádoby památek. Je to taková cesta v čase i prostoru. Cesta po mentálních mapách autorova života. Vzpomínky se asociativně vrství a splývají s novými zkušenostmi a poznáváním zapadlých koutů a míst, které snad ani na mapě nenajdete. Čte se dobře; můžete knihu otevřít prakticky kdekoliv a začíst se do nějaké zěměpisno-filosofické miniatury. Ideální knížka na cesty. Doporučuji.