Vavro Šrobár je jednou z najvýznamnejších postáv slovenských dejín. Značnou mierou ovplyvňoval vývoj slovenskej spoločnosti takmer celú prvú polovicu 20. storočia. Stál pri všetkom dôležitom čo sa vtedy stalo. Preto je zarážajúce, že o tak významnom človeku sa doteraz tak málo popísalo a je takmer neznámy a zabudnutý. Preto som sa potešil, že o ňom vyšiel román. Myšlienka dobrá, avšak realizácia bola veľkým sklamaním. Nechápem ako mohol niekto o takom dobrodružnom živote napísať takú nudnú knihu. Šrobárov príbeh bol nesmierne šťavnatý v každom slova zmysle, avšak tu je podaný ako suchý vecheť. V románe nefunguje prakticky nič. Postavy sú ploché, málo uveriteľné. Málo uveriteľné sú najmä dialógy, či skôr monológy. Vetné konštrukcie sú ťažkopádne a odťažité. V románe musia byť vety na štyri riadky výnimkou, nie samozrejmosťou. Spôsob rozprávania je chaotický. Raz je rozprávačom Šrobár, potom autor, inokedy niekto iný a človek sa v tom dosť stráca. Časové roviny sú tiež pomerne neprehľadné. Nevyznamenala sa ani korektorka, keďže kniha obsahuje nespočetné množstvo preklepov a gramatických chýb. Ďalšou stránkou knihy je jej neobjektívnosť. Šrobár je vykreslený ako takmer výlučne pozitívna osobnosť, ako dobrý strýčko. Vyplýva to z toho, že autorova stará mama bola Šrobárovou neterou. A z toho plynie hlavný kameň úrazu. Ak niekto píše historický román s ktorého hlavnou postavou je rodinne, alebo inak spriaznený, väčšinou to nedopadne dobre. Chýba potom totiž potrebný nadhľad. Šrobár sa v mnohých prípadoch zachoval negatívne, čo sa však v knihe veľkoryso prehliada. Ani slovom tu napríklad nie je spomenutý jeho škandál s obrazmi a dvojročná ministerská účasť v komunistickej vláde je prebehnutá na štyroch bagatelizujúcich stranách. Naopak často je venovaný priestor úplným nepodstatnostiam, ktoré ani nesúvisia so Šrobárom, alebo súvisia len veľmi okrajovo. Čo sa týka faktov, tie väčšinou sedia, i keď aj tu sa nájdu chyby. Napríklad plebiscit o pripojení Spiša a Oravy k Poľsku sa nekonal (v knihe sa píše, že konal), alebo je uvedený dokonca nesprávny dátum Šrobárovej smrti (v knihe 9. 12. 1950, v skutočnosti 6. 12. 1950). Autor ako keby nevedel, či chce písať román, literatúru faktu, spomienky rodiny na Šrobára, alebo historické dielo a nakoniec z toho vznikla zlátanina všetkého spomenutého.

V podstate súhlasím s komentárom Komnenosa. Kniha je napísaná trochu neprehľadne, raz rozpráva Šrobár, raz autor, raz niekto iný, ťažko sa v tom orientuje. Gramatických chýb ako maku, dialógy ťažko uveriteľné. Každopádne, napriek tomu všetkému dávam plný počet hviezd. Prečo? Pretože, ako opäť spomína Komnenos, o Šrobárovi toho bolo napísaného zúfalo málo. Tipujem, že priemerný Slovák vlastne ani veľmi netuší, kto to bol. A to je obrovská škoda a hanba, pretože na piedestále veľkých Slovákov siaha Šrobár pokojne na prvú päťku, možno aj do top 3 (aj napriek veľkej škvrne z konca života). A nech je kniha z formálnej stránky slabá, obsahovo je relatívne presná, je to kniha, ktorá približuje jednu z top osobností slovenskej (aj českej - bez Šrobára by možno bolo iba Česko, alebo Československo výrazne menšie a menej životaschopné) politickej histórie. Preto za ňu autorovi vďaka!