Vojtech Zamarovský, ako ma presvedčil z predošlých prečítaných titulov, je povolaným človekom, ktorý venoval svoj život literárnemu sprostredkovaniu dejín staroveku "československému" čitateľovi. Naviac sa ukázalo, že Zamarovský píše štýlom verejnosti príjemným, čo sa dá usúdiť podľa opätovného vydávania väčšiny jeho titulov. Kniha je z valnej väčšiny apoteózou archeológie (sumerológie), vďaka ktorej dnes vieme pomerne dosť o živote národa z "Medziriečia", ale vychádzajúc práve z archeologických nálezov, snaží sa autor priblížiť aj každodenný život obyvateľov Uru, Lagaše alebo mesta Eridu. Ak by text pôsobil zdanlivo rutinne, autor obratne prebúdza pozornosť čitateľa vhodným sarkazmom, alebo zaujímavosťou. Tento oslovujúci odsek uvádzam, ako zaujímavú ukážku autorovho štýlu: "Cesta po púšti nie je však jednotvárna, lebo púšť nie je jednotvárna. Naopak, má svoj pôvab. Všetci poznáme hory a mnohí more: púšť je rovnako veľkolepá, aj keď ináč. Na námietku, že je to predsa samý piesok, možno odpovedať: A more nie je samá voda? Kto tvrdí, že je zúfalo nudná, pravdepodobne na nej nevidel strieborné svitanie, chvejúcu sa fatamorgánu v poludňajšej žiare, ani zlatý západ slnka. Určite na nej nezažil ani hviezdnatú noc a náhlu piesočnú búrku. Napodiv v púšti sa cíti človek človekom: slobodný v myšlienkach a voľne prístupný dojmom, vzdialený od nevyhnutných pút modernej spoločnosti, a pritom blízky svojim ľudským druhom, či už tým vedľa za volantom alebo tým v diaľke, ktorým vďačí za bezchybný chod motora. Človeka na ulici veľkomesta si sotva povšimneme; keď ho stretneme na lúke či v hore, pozdravíme sa s ním. Keď ho však zazrieme ako pohyblivý bod na obzore púšte, neľutujeme kilometre, aby sme mu podali ruku a pozhovárali sa s ním v kombinácií najrôznejších rečí, hoci sme ho nikdy pred tým nevideli a potom už asi nikdy neuvidíme. Šakaly sú na púšti menej nebezpečné nez motocykle na hradských a nádej na stretnutie s lúpežníkmi je dnes medzi Eufratom a Tigridom rovnako minimálna ako vo Vrátnej doline."