O světě vytvářeném slovy, která jsou vyprázdněná, znásilňovaná, zneužívaná, ale i nepochopená, nesprávně uchopená, nadužívaná... Co zbude z textů a slov tištěných a pronášených v médiích, když z nich odstraníme konkrétní jména a konkrétní data? Zůstane nám bez konkrétna v rukou jen mrtvá matérie, tělo na patologově stole, špinavý hadr po vytření podlahy, který je třeba někam odhodit? Anebo slova a texty vypoví něco o skutečnosti i bez skutečnosti, ke které by se vztahovala?

Kniha absencie. Bez identity, bez titulkov a dátumov, takmer aj bez autora a možno aj bez čitateľa, ktorý ani tak nebude mať problém knihu dočítať, ale skôr si ju akýmkoľvek spôsobom užiť. Skôr než o tom, čo v knihe je, ma bavilo premýšľať čo v nej chýba a prečo. Napríklad komentár; skôr než mienkotvorný deník to pripomínalo agentúrne správy a rubrika Komentáre úplne absentuje. O tom ako dobre sa Levému podarilo napodobniť novinový štýl vypovedá to, že až v polovici knihy mi došlo že sa jedná o vymyslené správy. Dovtedy som si myslel že iba vybral skutočné články z novín a prepísal ich bez vlastných mien a podobných identifikačných prvkov. I keď párkrát som pochytil nejaký zámer - spoločensko-ekonomická kritika, veľmi suchý humor, ktorý párkrát prebleskne, svetská sláva, poľná tráva (hlavne v rubrike Športa Kultúra) - pointa väčšiny článkov mi zostáva nejasná. Skôr než o prózu sa jedná o akúsi konceptuálnu poéziu. Ak je väčšina literatúry hudobnou nahrávkou, táto kniha je hudobným nástrojom - a zahrať na ňom musí čitateľ.