Vo svojom poslednom diele sa zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 - 1939) vracia k problematike náboženstva, tentoraz však z iného, menej kritického aspektu, ako v predchádzajúcich prácach. Svoju pozornosť sústreďuje na postavu Mojžiša a jeho úlohu pri vzniku monoteistického židovského náboženstva a formovaní židovského národa. Vyslovuje pritom viacero odvážnych hypotéz a nových pohľadov. Vychádzajúc z psychoanalytického chápania (trauma - latencia - návrat potlačeného) skúma vznik a fenomén náboženskej viery u Židov a kresťanov a rozoberá podstatu i príčiny antisemitizmu a nenávisti voči Židom. V tejto práci sa Freud pokúsil o istý druh psycho-historického skúmania a zároveň vyjadril aj svoje osobné názory na dobu, v ktorej žil. Hoci mnohé jeho postoje sú dodnes predmetom búrlivej diskusie, kniha je cenným príspevkom k psychológii náboženstva, antropológii a teórii kultúry. "Judaizmus bol náboženstvom otca; kresťanstvo sa stalo náboženstvom syna." Sigmund Freud