Napriek obnovenému vydaniu z roku 2020 Eko-konzultom, je táto kniha už dosť zastaralá. Originál vyšiel v roku 1945 a aj napriek citáciám historikov z 19. storočia je dosť poplatná dobe. Deržavin bol totiž stúpencom marrizmu (podľa N . J. Marra), čo bol smer mixujúci marxistické triedne hľadisko vývoja jazyka s byblickými prvkami. Dávni predchodcovia Slovanov sú v tomto prípade odvodzovaní od Noemovho syna Jafeta a ich pohanské obdobie je označované za jafetské. Napriek tomu, že Deržavin nie je stúpencom autochtónnej teórie o pôvode Slovanov, určité myšlienky týmto smerom sú u neho badateľné. Za priamych predchodcov Slovanov totiž označuje Venedov a Antov. Inak sa však pridržiava tradičných stereotypov, oblečených do triedneho hľadiska marxistickej fylozofie. Pomerne dobre a dosť obšírne tu autor spracoval grécke, rímske, latinské, staršie nemecké a staršie české pramene. Ak si teda odmyslíš tú povinnú ideologickú omáčku. Zaujala ma však mytológia jednotlivých slovanských národov. Chvíľami akoby som čítal niektorý z románov od Juraja Červenáka :) O panteón Bohov v tomto prípade ani tak nešlo, ale ten výčet rôznych prevažne temných besov, škriatkov, domovikov, stríg, kikimor a nadôvažok v rôznych jazykových mutáciách, tu autor uviedol úctyhodný počet. Pre istotu ich podľa všetkého zaradil medzi povery zaostalého pracujúceho človeka, keď dodáva, že u dnešného moderného socialistického človeka už nemajú miesto ;) Knižku úplne nezavrhujem, nájdeš v nej pomerne dosť informácií z histórie do cca 11. storočia s opisom aj globálnych vzťahov i keď z trochu priohnutého uhla pohľadu. Napr. Veľká Morava a udalosti s ňou späté vyznieva plastickejšie v kontexte s globálnymi udalosťami v tom čase okolo Byzancie, Bulharska, Franskej ríše a ich politickými záujmami. A okrem toho, kniha je tak trochu kuriozitou, vďaka už prekonanej teórii N. J. Marra.

Komentár ku knihe je adresovaný k novému vydaniu, pričom pôvodné staršie som v rukách nemal. Titulná obálka je excelentná! Je zvolená dobre, tak aby pritiahla prípadných nových záujemcov o tému slovanstva. Zadná obálka už nie je spravená najlepšie, pretože evokuje zbytočné prepájanie pôvodných myšlienok sovietskeho autora s novodobými prvkami novopohanstva, čo je dosť zavádzajúce - keďže autor je zo sovietskej marxistickej proveniencie. A tam by sme motívy kolovratu a svastiky hľadali márne. Z tohto dôvodu mi príde prinajmenšom scestné, ak nie úplne historicky neznalé, pchať kolovraty a svastiky všade. Tu je to doslova nevhodné! Menšou výčitkou je tiež fakt, že kniha je iba paperback. Samotný obsah knihy je zvolený kadejako. Priznám sa, že trochu nechápem metodiku autora, keď sa v druhej časti venuje prvým slovanskýn štátnym útvarom, pričom roky ktorým sa venuje sú v rozmedzí 623 až 1138 n.l. Ak má autor takýto rozsah, z akého dôvodu sa nevenuje počiatkom Kyjevskej Rusi, pohanstvu na Kyjevskej Rusi a jej christianizácii, ktorá prebehla r. 988 n.l.? Rovnako mi nie je známe, prečo v knihe absentujú mocenské vzťahy u polabských a pobaltských Slovanov? (Retra padla myslím v r. 1066 n.l. a Arkona r. 1168 n.l. - to je iba o 30 rokov neskôr, než je autorom zvolený rozsah). V knihe je samozrejme cítiť marxistickú propagandu. Osobne sa od toho viem odosobniť a chápem to ako dobovú indoktrináciu autora a celej jeho doby. Skôr než citácie Engelsa mi príde z autorovej strany ako neznalosť to, že nerozumie dôvodom staroslovanskej viery. Je pravda, že vždy sa pozeráme na historické problémy optikou našej súčasnosti, ale v otázke viery Slovanov sa autor ako historik ukázal ako pravý marxista. Deržavin totiž podáva svedectvo, že "Rusi (na ceste do Carihradu r. 949) obetovali pri obrovskom dube vtákov." Tu však nebol zbožštený strom ako taký, ale išlo o strom ako symbol božstva hromu, búrky a ochrany, teda boha Peruna. Autor nedokáže zo svojho marxistického materializmu pochopiť, že Slovania neuctievali "ako zvláštne božstvá slnko, mesiac, hviezdy, oheň, vodu, horu a stromy". Ale uctievali tieto elementy ako prejavy božstiev a duchovných bytostí, či už išlo o Svaroga, o Chors alebo iné nedochované mesačné božstvo, o Zornicu alebo Večernicu, o Svarožica či Dažboga, o rusalky alebo vodníkov, o Velesa alebo lesovika, či o víly. Je jasné, že presné funkcie božstiev nie sú úplne presne dochované, ale ide o to, že autor ako marxitický historik vidí slovanskú pôvodnú vieru iba v plytkej rovine bezduchej materiálnosti a nevie tam nájsť prepojenie na hlbšie oživenie prírody, jej tajomno a mysticizmus. Z týchto dôvodov, z autorovej filozofickej perspektívy a z neznalosti novodobej redakcie vydavateľstva, knihu hodnotím 3*. Text treba čítať kriticky a premýšľať o ňom - ako pri každom inom texte a inej knihe. P.S.: redakcia vydavateľstva zlyhala aj pri výbere ilustrácií, máp a náčrtov. Jednak mapy sú v texte vložené kadejako bez zmyslu a bez uvádzania zdrojov! Čakal by som, že mapy budú text dopĺňať a prehlbovať ho. Jednak vkladanie ilustrácií božstiev do textu, v ktorom pôvodne neboli, je opäť zavádzajúce! Rovnako ilustrácie nie sú ozdrojované, čo mi príde dosť neprofesionálne.