Minulý rok som bola na besede ku knihe a spomínam si ako Dado Nagy hovoril Ivane Dobrakovovej, že tie jej hrdinky nie sú tak úplne v poriadku a ona ho zahriakla, že podľa nej sú úplne normálne :) Ako sa to vezme. Verím tomu, že medzi nami je kopec takých žien, ktoré sa správajú Ivana, Olivia, Lara či Veronika alebo ich matky, resp. s nimi majú niečo spoločné. Normálnosť môžete označiť za relatívnu a pripomenúť si, že za normálnych môžeme považovať iba tých, ktorých osobne nepoznáme. Komplikované vzťahy matiek a ich dcér unášané v nekončiacom prúde slov, ma v podstate bavili. Jediné, čo mi prekážalo, je vizuálne spracovanie, zlý font a príliš husté riadkovanie, sadzba ako taká. Pokojne mohla mať aj o pár desiatok strán viac.

Preklady Ivany Dobrakovovej z taliančiny výslovne vyhľadávam. Myslím, že sa jej perfektne darí interpretovať autora, minimálne ja to vždy precítim tak, akoby som knihu čítala v origináli. Čo sa týka tejto jej poviedkovej knihy jedná sa o príbehy svojských žien, ktoré oscilujú na hranici normálnosti (aspoň podľa toho, čo spoločnosť označuje ako normalita) a väčšina z nich má komplikovanejší vzťah so svojou matkou a väčšine z nich chýba otcovská postava. Najviac ma zaujali ženské postavy z Turína- Lara a Olivia- dýchalo to na mňa úplnou talianskou atmosférou...