asi to nebol dobrý nápad, zobrať si Štrpkove verše ako „medziplyn“ medzi dvomi románmi:) jednak mám pre tohto autora slabosť, druhak neviem jeho texty normálne čítať. lebo vždy, keď začnem, vtrhne mi do uší hlas Dežka Ursiniho, ktorému robil Ivan Štrpka dvorného textára. a Dežkov prednes, vypichovanie skutočnej hĺbky textu, hľadanie spodných prúdov a skrytých významov... to je poézia sama o sebe. výborná kniha, ktorú netreba odložiť, ale prečítať znovu a znovu, aby sa človek dopátral „co tímm chtěl básník říci“. a v tomto prípade určite básnik netúži stať sa trpaslíkom. kedysi dávno som v knihe Daniely Hivešovej čítal vetu: „Keby nás nenaučili dýchať vietor, zadusila by som sa.“ naskočilo mi to okamžite, ako som narazil na Štrpkove slová: „Čítajte vietor, šliapači ciest a skúmatelia blata.“ lebo naozaj - kam plášť, tam vietor.