Ak je to alegória na pomery v Argentíne sedemdesiatych rokov, tak je príliš alegorická a nepriechodná. Stále sa opakujúce jednoduché obrazy (aj keď napísané štylisticky zložito, v nelineárnom čase), videné z pohľadu niekoľkých postáv, ktoré na seba nabaľujú nové a nové významy, až zostane naozaj pocit, že nikto nič nikdy...vchádzajúce tak do zabudnutia, rozumej nekonečného opakovania sa... Viem, čo chcem povedať, neviem ale ako...z tejto knihy bude nejeden čitateľ zmätený, nie je to len môj prípad...ale nech to nikoho neodrádza, prosím, odpad to rozhodne nie je, v žiadnom prípade!