Davout nie je taký známy ako iní francúzski maršali - Murat, Ney či Lannes, ale o jeho vojenskom nadaní nemôže byť pochýb. Nie nadarmo neprehral ani jednu bitku či nikdy nekapituloval z vlastnej vôle. Napriek tomu stojí akosi v úzadí. Autor /rovnako dobrým spôsobom ako Kovařík/ opisuje celú jeho kariéru aj život, opiera sa o mnohé spomienky bojov, o vydané rozkazy a Davouta opisuje nielen ako jedného z najnadanejších maršalov, ale aj ako človeka železnej vôle, prehnaného puntičkára či jemného paranoika. Napriek tomu sa o svojich vojakov staral, dopĺňal im zásoby, na druhe strane ich za mnohé prehrešky tvrdo trestal. Železný maršál je vskutku vynikajúco napísaná kniha o jednom z najlepších vojvodcov, ktorý sa ako jediný dokázal genialitou priblížiť Napoleonovi. Mnohými bol však odsudzovaný, najmä za obranu Hamburgu, ku ktorej sa autor stavia pomerne neutrálne a trochu na Davoutovu stranu. Ničmenej sa jedná o vynikajúci portrét človeka odhodlaného splniť všetky rozkazy do bodky, neústupného, tvrdého, no spravodlivého a svojimi vojakmi zbožňovaného.

Životopisné údaje se čtou dobře, ale jak dojde na bitvu, začnou se stránky pokrývat seznamy divizí, regimentů, brigád, počty vojáků a děl a jmény důstojníků. Poté následuje přesná pozice každého oddílu a jeho přesuny v průběhu bitvy. Skončil jsem u Auerstedtu, odkládám nedočteno. Jak napsal HarrietF, opravdu obsáhlá a podrobná biografie.