Sú rôzne názory, dohady a príbehy o autorke, jej živote a tvorbe. Aj mňa osobne nalákala tajomnom, ktorým je opradená. Ale toľko som sa o to tajomno okolo zaujímala, polemizovala sama so sebou, snorila na internete... až som zabudla na to podstatné. Bez ohľadu na to všetko - čo samotný verš vyvoláva vo mne - čitateľovi. A tak som začala odznova. Len ja a slová. Upriamila som svoju pozornosť výhradne na verše a ani som sa nenazdala a premýšľala som – o sebe, o svete, o láske, o všetkom a zároveň o ničom. Išla som na to sebecky a tak som dospela k tomu, že je mi úplne jedno, či sa Emily smrti (nielen tej svojej, ale aj smrti svojich blízkych) bála až tak, že si s ňou chcela vytvoriť akýsi „kamarátsky“ vzťah cez verše. Či jej slová boli terapiou pri vyrovnávaní sa so stratami, sklamaním a strachom. Je úplne jedno koho, ako a či milovala. Ide skôr o to, či ju dokážem milovať ja - čitateľ. A či to dokážem do takej miery, že jej básne vo mne ožívajú - každým slovom, každým veršom. Jej verše sú živé - je večná. Malý okamih nesmrteľnosti. Emily Dickinsonová už navždy zostane v mojom zozname „Práve čítané“, pretože aj po milióntykrát je báseň živá, a aj iná - zas a znova. (919) Ak jedinému srdcu nedám puknúť žiaľom, nebudem márne žiť. Ak jediného človeka, čo trpí, aspoň málo dokážem utešiť, či ustatému drozdovi raz poviem, kde hniezdo nájde si, nebudem márne žiť. (1212) Slovo hneď zomrie, len čo sa povie, tak vraví starý rým. A ja zas tvrdím: Vtedy sa zrodí, až keď ho vyslovím. Jednoducho geniálne!!! A ešte jedna vec - pán Milan Richter, klobúk dolu a ďakujem! Veľmi oceňujem, že je zbierka dvojjazyčná

Prenádherne básne, ktoré sú skôr pestrofarebné detailné obrazy veľkých citov vo svete prírody, slnka, mesiaca, vtákov, včiel a kvetov. Možnosť porovnania s originálom je skvelá.