Kiki Dimula obohatila grécku poéziu tým, že zahrnula do svojich veršov element, ktorý v nej predtým existoval v minimálnej miere: rozšírila obsah poetickej metaforickosti spôsobom, že doňho zahrnula významy a myšlienky abstraktné – prvky tvoriace alegóriu. Tak jej metafory majú alegorické zafarbenie, ktoré poetka dosiahla tak, že ich transformovala do svojich veršov nie ako pojmy, ale ako pocity a dojmy. Výrazným znakom jej poézie je tiež irónia, ktorá ju spája so známym gréckym básnikom K. P. Kavafisom. Rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že zatiaľ čo Kavafisova irónia je založená na zhustení pocitu do intelektuálnej formy a je tragická a dramatická, irónia Kiki Dimuly je predovšetkým jazyková a lyrická. Je to tak preto, že slovami s abstraktným významom vyjadruje predovšetkým osobné a nie spoločenské pocity. Pomocou týchto prostriedkov robí vo svojich básňach akýsi tragikomický prierez každodennosti, ktorej základné znaky sú chvíľkovosť a pominuteľnosť a ktoré pred nami vyvstávajú nad priepastnou hĺbkou času. Práve Čas tvorí pozadie a problém takmer každej jej básne.