S Borgesom mám veľmi komplikovaný vzťah. Baví ma ho čítať, no zakaždým mám chuť sa s ním akoby pohádať o slovách a myšlienkach, ktoré napísal, no práve to je ďalšia vec, ktorá ma na Borgesovi baví – či už čítam jeho eseje alebo poviedky (ktoré sú zväčša esejami s príbehom), donúti ma premýšľať, skúmať a hľadať vlastné odpovede na metafyzické otázky, ktoré v nich pokladá. Čo je to nekonečno? Čo je to smrteľnosť a nesmrteľnosť? Ako veľmi sa opakujú tie isté udalosti v priebehu existencie vesmíru? Akú dôležitosť a silu majú pamäť a spomienky? Čo je na autorovi kolekcie poviedok Alef fascinujúce a zároveň trochu iritujúce, je jeho bezbrehá sčítanosť a nutkanie neustále referovať na skutočné či fiktívne tituly, vďaka čomu sa niektoré postavy menia zo živých a organických bytostí s vlastným príbehom a osobnosťou na masky, ktoré si autor nasádza na tvár, len aby mohol na rôznych miestach planéty v rôznych časoch prehovoriť o témach, na ktoré nachádza fragmenty odpovedí. Niekedy sa nám zas naopak zjaví sám za seba a svet zahmlí nadprirodzenom. V celom diele som cítil istý odstup a, ako si to priebežne u juhoamerických autorov všímam, hru s čitateľom, kedy sme manipulovaní, len aby sme sa postupne dozvedeli, že nás rozprávač či postava celý čas klamali. Akoby táto maska bola vždy trochu poodhalená, najmä vďaka dodatočným poznámkam v závere knihy, kedy sa dozvedáme, že poviedka Nesmrteľný bola kompiláciou rôznych príbehov iných autorov zliatych dokopy. Cestujeme exotickými krajinami, sledujeme tragické smrti a boje s osudom, len aby sme zistili, že každý z nás je len reinkarnáciou niekoho iného a po každom z nás prídu ďalšie. Akoby sme boli jedným človekom a akoby medzi nami vo výsledku nebolo tak veľa rozdielov. Nejednalo sa však len o výhradne intelektuálne podnety, sem-tam sa mihli aj emócie: Asterionov dom ma dohnal k slzám, no to bola naozaj výnimka. Alef je knihou cestovania, meditácií, argumentácií a poznania, ktoré autor nazbieral vášnivým čítaním množstva kníh a hlbokými úvahami a ktoré nám postupne ponúka. Po prečítaní sa cítim obohatene, určite knihu odporúčam, najmä pokiaľ človeka zaujímajú otázky času, identity a pamäti.

Borges prináša v knihe Alef niekoľko rozličných príbehov/ poviedok, ktoré vznikali postupne. Niektoré z nich sa čítajú ťažšie, sú menej zrozumiteľné, obsahujú mená, ktoré s ťažkostťami prečítame, no príbehy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť tak vzdialené sú blízke našim dušiam. Vďaka jeho textom som mohla cestovať na miesta, o ktorých som ani netušila, že niekedy navštívim (čo je v čase karantény viac ako vítané). Stala som sa niekoľkými osobami, prežívala odlišné osudy, poučila som sa predošlými skúsenosťami a tie isté chyby som urobila zas a znova. V textoch hovorí veľa o samote, o nezažitom, odoprenom, o vášnivom i aketickom živote. O príčinach, konaní a následkoch a o tom, že všetko sa uzatvára v jednom cykle / bode a výsledok je iba ozvenou predchádzajúcich činov. Niekoľko úryvkov: "Nešťastie pramení zo straty raja." "..v jazyku boha každé slovo iste vypovedá o nekonečnej reťazi súvislostí, nie implicitne, nie explicitne, a nie postupne, ale naraz." "..človek je len tieňom sna.." "Človek sa postupne stáva tým, čím ho poznačí osud; v konečnom dôsledku je iba súhrnom okolností, v akých žije." "Kto uvidel vesmír a ohnivé plány vesmíru, nemôže myslieť na človeka, jeho triviálne radosti a trápenia, hoci by tým človekom bol on sám. Tým človekom bol kedysi, teraz už na ňom nezáleží. Teraz nie je nikým..."