Písať sa autor ešte nenaučil, hlavne protagonistu naháňa z jednej situácie do druhej, dialógy sú chvíľami kŕč (keď sa nám snaží podsunúť nejaký antropologický alebo iný vedecký poznatok), chvíľami melodráma (všetky výmeny medzi protagonistom a jeho ženou), slovom, ako literatúra je to školácke. Ale dočítala som to, je to v pohode. Lepšia oddychová literatúra.

Najlepší slovenský román, aký som čítal za ostatných niekoľko rokov. Kým Kováčikov literárny poviedkový debut V panoramatickom kine mi ešte úplne nesadol do noty, no už z neho bolo cítiť jeho nesporný spisovateľský talent, jeho prvým románom som nadšený. Výborne a ľahko napísané, zaujímavé a uveriteľné postavy, neustála zvedavosť, čo sa bude diať ďalej a to celé príjemne a akurátne dochutené štipkou sci-fi. Autor svoje postavy necháva žiť svojím vlastným (literárnym) životom, žiadne šušťanie papiera a krkolomné situácie, aby skončili protagonisti románu, tam kde to chce on. Pod Kováčikovým perom (počítačom, písacím strojom?) všetko prichádza, plynie a mení sa autenticky a prirodzene v príbehu o tom, že ani druhé (a tretie) šance niekedy proste nestačia. Mrzí ma len jedno – že je Juraj Kováčik Slovák a tak zaslúžený úspech tejto knihy ostane, žiaľ, len v rovine môjho zbožného želania. Byť zahraničným autorom, som pevne presvedčený, že by si práve vyberal do ktorej krajiny na čítačku vôbec pôjde a my by sme tu mohli len dúfať, že sa raz snáď pozrie aj k nám. Nespravodlivý to svet, avšak ešte vždy je tu ukľudňujúca možnosť, že v nejakom paralelnom vesmíre sa práve paralelný Juraj Kováčik prehrabáva v paralelnom bazéne plnom paralelných tantiém. A ja mu to za tento výborný literárny zážitok úprimne prajem vo všetkých jeho svetoch.