Texty Štefana Lazorišáka - ktoré on sám nazýva poetizmami - významovo čerpajú z napätia medzi túžbou po ľudskej blízkosti, porozumení a bezvýhradnom prijatí a nemožnosti vstúpiť do vzťahov a stať sa súčasťou spoločnosti, ak sú tieto plytké, skorumpované a okliešťujú slobodu subjektu byť sebou samým. Kulisou pre tieto deje je mesto s jeho ulicami, kaviarňami, výstavnými sálami, nočným osvetlením, davmi ľudí a melodickým hlukom. Subjekt rieši vykorenenosť pripomínaním si hodnôt, v mene ktorých nezľaví zo svojich nárokov na spoločnosť a na seba. Kritika spoločnosti má v čase vydania knihy ďalšie súvislosti. Autor je jeden z protagonistov novembra 89 v Košiciach a ešte aj tridsať rokov po tomto historickom míľniku sú jeho postrehy aktuálne. Civilný, beatnický, protestný charakter výpovede vyviera aj zo skúsenosti z prostredia politického disentu a občianskeho aktivizmu po roku 1989.