Pri psychoanalýze si vždy spomeniem na slová nášho bývalého pána docenta: "Freud si postavil svoju teóriu na piatich ľuďoch a všetci mu to doteraz žerú". V snahe o lepšie pochopenie psychoanalýzy, ktorej teórie som často považoval za pritiahnuté za vlasy, som si vybral túto údajne najzrozumiteľnejšiu Sigiho knihu (čítal som ich viacero, bolo to utrpenie). Bola síce zrozumiteľnejšia, než ostatné a pomohlo mi jej vnímanie ako historického dokumentu, bolo to ale smutné čítanie. Samozrejme, ide o vyše storočnú knihu zloženú z prednášok v prudérnej Viedni začiatku 20. storočia, ktorá zrejme na svoju dobu šokovala. Ale dnes... Výklad snov doslovný, sexom, penismi a vagínami sa to len hemžilo. Myšlienky, pri ktorých mi zostával rozum stáť (napr. stihomam ako snaha vyrovnať sa s vlastnými homosexuálnymi tendenciami). Kniha, resp. zbierka prednášok, má určite historický prínos. Mňa však nepresvedčila, aj naďalej zostávam voči psychoanalýze skeptický a držím sa iného smeru. Koniec koncov, hádam každý zakladateľ nejakého významného psychoterapeutického smeru sa nejak vymedzil voči Freudovi alebo ho rovno nasral. Na margo Holubovho doslovu velebiaceho Freuda: Sigiho knihy má dnes určite zmysel čítať, avšak ako dobovú a historickú literatúru. Navyše, skúsenosť, že ho niekto počúva, môže klient získať aj v akejkoľvek inej terapii, nielen v psychoanalýze. Záleží to aj od toho, či natrafí na dobrého terapeuta a prístup, ktorý mu sadne. Rozumiem ale tomu, že ak niekto investuje státisíce korún už len do vlastnej analýzy a nechá sa v nej rozosierať niekoľkokrát týždenne, potrebuje si to nejako obhájiť.