..., Po tatárskej vojne sa v plnej nahote ukázalo, že krajina, zem, lesy, lúky ani háje nemajú nijakú cenu bez pracovitých rúk, že skutočné bohatstvo tvoria ľudia, ktorí orú a sejú, stavajú mestá a dediny, vyrábajú... Bez nich nemohol žiť ani král, ani šlachta. A uvedomovali si to aj poddaní, ktorí mali roboty a panskej spupnosti po krk... Vyhrážali sa, že ak im panstvo nezľaví z povinností, rozutekajú sa z dedín... Aby ich Belo IV. udržal na svojich majetkoch, 12. júna 1257 vydal listinu, v ktorej sa píše: „ Pokladali sme za potrebné zariadiť týmto takúto slobodu: Nech vôbec nič neplatia, kým neprejdú tri žatvy (tri roky) a môžu sa presťahovať z jednej dediny do druhej... A na ďalšie roky im presne vypočítava povinnosti, aby ich nemohol župan či iný kráľovský úradník zdierať: „ Z každých 40 usadlostí sú povinní dať jedného vykímeného vola, 40 sliepok a 20 gbelov ovsa... Županovi prisúdil trojročného brava a od každej usadlosti jeden chlieb i gbel ovsa... Každých 40 usadlostí malo vydržiavať jedného vojenského koňa a posielať jedného jazdca do vojska... Kráľ ďalej určil, kedy a koľko mu majú zaplatiť v peniazoch, čím ho majú pohostiť, keď príde do Zvolena, koľko a kde majú odpracovať. Súčasne im zakázal loviť jelene, diviaky, zubry a inú vysokú zver, chytať ryby vo Váhu, Ľupčianke, Revúcej, Teplanke a Sestrči... Loviť môžu len kamzíky a zajace, rybárčiť iba vo Váhu, aj to iba ľudovým nástrojom, ktorý sa volá val... Zato však ím udelil kráľ právo voliť si richtára, ktorý môže súdiť v drobných sporoch. A ustanovil ešte všeličo iné: dedičské právo, zákaz súbojov, povolenie obchodovať s koňmi (za podmienky, že ich nevyvezú do Čiech a Nemecka), dovážať soľ z Poľska a tak ďalej... Nové poriadky a výhody, ktoré kráľ i šlachta sľúbili domácim poddaným aj „hosťom“ z cudziny, zakrátko oživili polia a dediny. Pracovitosť najbiednejších definitívne rozhodla, že „kráľovstvo nevyjde na dražbu“, ale bude ďalej rásť a zveľaďovať sa...