Kniha ma neuveriteľne obohatila. Poukazuje na 100 rokov v Rusku od vojny, hladomoru po výdobytky dnešnej doby. Veľmi oceňujem rodokmeň, ktorý sa nachádza k záveru knihy. Odporúčam. Prajem príjemný zvyšok dňa. :D

Kniha nádherná (literárnym spracovaním) a kniha trpko-horko-smutno-veselá (svojím obsahom). Už dávnejšie som v ruke nedržala román, z ktorého by som mala taký pôžitok (literárny i ľudský), hoci v reálnom živote by som si nemohla rozumieť asi ani s jedným jeho hrdinom. Tie postavy mi prirástli k srdcu, hoci mi ich činy neboli sympatické. Nemôžem povedať, že by som vďaka Neistote pochopila ruskú dušu, celkom určite som však (minimálne pri časti venovanej Viktorovmu životu) trochu viac pochopila obyčajnú ľudskú dušu. Ako sa z človeka postupne stane človek, akým sa nechcel stať a akým nevie nebyť. A aké to má následky naňho aj na iných, najmä na najbližších. Z knihy som teda mala pôžitok, zážitok a možno aj úžitok – ľahšie sa mi po jej dočítaní chápu niektoré delikty, ťažšie sa mi súdia ich aktéri. A hlavne (hlavné pre mňa, nie globálne) som si v nej (čo akiste nebol autorov zámer) uvedomila, ako veľmi chcem a potrebujem Boha; kto som s ním a kým by som možno bola bez neho. Veľmi by ma zaujímalo, aký osud a postoje by Slapovskij svojim hrdinom nadelil v roku 2022... A tiež by ma zaujímalo, prečo táto kniha nezarezonovala v tuzemskej čitateľskej obci viac; iste, autor je u nás neznámy, dielo však vyšlo v známej edícii, v geniálnom preklade uznávaného Jána Štrassera, aj téma je, myslím, celkom moderná a chytľavá... Škoda, no. Jediné, čo v mojich očiach ubralo hviezdičku, bol nemastný-neslaný, nevypointovaný záver. Také čosi provizórne, akoby si autor povedal „niečo už len zbúcham“. Možno by to celé bolo silnejšie, ak by sa všetko končilo Viktorom, nie Glebom.