Na to, že je to autorkin debut, si myslím, že to nebolo najhoršie. Vyskytlo sa tam síce niekoľko nedomyslených vecí, niektoré z nich boli aj dosť kľúčové, ale čítalo sa to ľahko. Niekedy sa autorka trošku zamotala v niektorých udalostiach, avšak premisa bola zaujímavá a ten koniec bol tiež celkom úderný.

Nádherná obálka, perfektný názov, anotácia, ktorá človeka po tejto knihe prinúti siahnuť... Znie totiž skvelo, zaujímavo, no... Námet na tento príbeh mal vskutku obrovský potenciál, ibaže priemerné spracovanie. Miestami mi prišiel chaotický, hlavne čo sa časovej osi týka. Autorka sa vyjadruje dosť neurčito (okrem toho, že vieme, kedy je Miška hospitalizovaná a že v istom bode sú Vianoce), ale aj neurčité udávanie času má nejaký sled (dni – týždne – mesiace – roky) – a ten akoby autorka vôbec nesledovala a písala len tak hala-bala, ako jej to momentálne vyhovuje. Raz sa tam píše o dňoch, zrazu o týždňoch až mesiacoch. Mňa osobne to hrozne rozčuľovalo. Zvlášť, keď som sa spätným pohľadom na predchádzajúce stránky uistila, že fakt ide len o dni. A aj iné veci ma dosť dráždili – pasáže, ktoré si odporovali a ktoré mi aj práve pre ten sled prišli nelogické a hrozne si odporujúce. Uvediem príklad: 1. Na jednej strane je tam napísané, že samota Miške vyhovuje, že s tými tromi deckami síce sedáva pri stole, ale do rozhovorov sa nezapája a že ju vlastne nezaujímajú, a potom jej je zrazu ľúto, že prišla o ich kamarátstvo. A ten dôvod, prečo ju od seba odstrčili, je čistá blbosť. 2. Čo sa doktora týka... najprv je z neho paf, vzápätí ho označí za arogantného kreténa, a o chvíľu sa zas píše, že on jediný jej pomohol, keď jej bolo najhoršie a že ju presviedčal o zmysle života. Moja otázka znie: KEDY, AKO A ČÍM??? Prečo sme tú jeho pomoc a presviedčanie nemali možnosť sledovať aj my? Prečo sme to nemali možnosť ani zachytiť? Lebo dovtedy sa vždy spomínalo len to, ako sa Mišku pokúša prinútiť rozprávať. 3. S tým súvisí ďalšia odporujúca si vec: Miška vehementne odmieta spolupracovať – ona hovoriť nebude, má blok, bojí sa povedať pravdu, rozhodne sa nič nepovedať –, a zrazu čítame o tom, ako veľmi sa snažila spolupracovať, aby jej doktor mohol pomôcť. Aj tu je napríklad časová nejasnosť: „Načo som tu teda celé tie týždne bol?“ pýta sa jej doktor, keď za ním príde po prepustení z nemocnice. Mne to vychádzalo, že spolu mali sedenia maximálne týždeň a pol. 4. A Miška v duchu skuvíňa: Žiaden doktor nebude ako on. FAKT? A NA TO AKO A PREDOVŠETKÝM KEDY PRIŠLA? Veď s koľkými psychiatrami mala skúsenosť? S dvomi? S tým starým a s tým mladým? S tým mladým ani nie dva týždne, podotýkam. ... po toľkých týždňoch som mu verila a teraz je všetko preč. To je Miškina myšlienka a ja sa zas pýtam: AKÝCH TÝŽDŇOCH, DOČERTA?! Neraz som sa sama seba pýtala, či to autorka po sebe aspoň jediný raz prečítala. A čo, dofrasa, robila zodpovedná redaktorka, ktorá je uvedená v tiráži? Prečo tieto veci nevychytala? V závere sa napríklad píše o tom, ako Miška v tej rozpadávajúcej sa psychiatrii strávila celé hodiny, že ju to tam ťahalo a strávila tam celé dni, no mne z úvodu vychádza, že tam bola trikrát. Prvýkrát s tou kamoškou Zuzkou, druhý raz sama, keď mame tvrdila, že ide so Zuzkou do mesta, a tretí raz v tú noc, keď utiekla z domu. A stretnutia s doktorom sa mi zdali tiež hrozne odbuchané. Vždy sa to zvrtlo na doberanie. Až na to, že ho Miška označuje za najlepšieho doktora a rozplýva sa nad tým, ako jej pomáha. Prečo nie sme do toho procesu, ako jej sedenia s ním pomáhajú, zatiahnutí? Prečo to s Miškou nemáme možnosť prežívať? Prečo nemáme možnosť sledovať jej spoluprácu? Takmer vždy sa ich sedenie uberá úplne iným smerom, než ako by sa vzhľadom na dôvod, prečo tam je, uberať malo. Ako jej potom mladý doktor s jej problémom vlastne pomohol? Toto bolo pre mňa veľké mínus. Uvítala by som, keby sa autorka viac zamerala na túto časť. Keby šla viac do hĺbky. Namiesto tých vzájomných doberačiek, napríklad. Neprekážali mi, ale keby boli len ako vedľajší bod ich komunikácie. Ibaže mne prišli ako ten hlavný – a pochybujem, že to v praxi takto funguje. No... proste nedostatočne využitý potenciál zaujímavého námetu. Chcelo by to písaniu tohto príbehu venovať ešte nejaký čas. A nie len písaniu, ale aj jeho dolaďovaniu. Lebo keď chce byť niekto psychológom, len ťažko ním môže byť, keď prítomnosť iných ľudí nemá v láske. :)