Predstava Quijota v digitálnej ére bola veľmi lákavá, o to viac, že za ňou stojí také veľké meno ako Salman Rushdie. Podarilo sa to tak z časti. Brakové romány nahradila televízia a doba, "kde je všetko normálne, závisí len od toho, aký kanál si naladíte". Tá jasná časť, kritika západnej civilizácie, rozklad spoločnosti, neznášanlivosť, nahrádzanie skutočných hodnôt hodnotami prchavými, skutočné tváre skryté za naleštenými maskami, to je v knihe vyjadrené výstižne, zväčša priamymi komentármi autora. Samotná forma, príbeh v príbehu, v ktorom sa autor pomocou fikcie vyrovnáva so skutočnými démonmi, ikeď veľmi hravo a čtivo spracovaná, už funguje menej. Prirovnal by som to k alchymickému experimentu, kde ku získaniu gramu zlata spotrebujete megatonu planého kamenia. Je teda otázka, či ten literárny a fantazijný ohňostroj okolo vôbec plní svoj účel. Podobnú alchýmiu, ale oveľa efektívnejšiu predvádzal Vonnegut, napr v Kolíbke. Ale bavil som sa, to zasa áno. Také Deti polnoci sú však úplne niekde inde.

Musím sa priznať, že neskorý Rushdie ma oslovuje viac, než ten raný (aj keď Satanské verše a Deti polnoci sú vskutku veľkolepé), takže táto kniha bola pre mňa lahôdkou, ktorá mi chutila po všetkých stránkach.