Christopher a Rebecca sa spoznali už v detstve, keď žili na takmer idylickom ostrove Jersey pri francúzskom pobreží. Priateľstvo časom prerástlo v lásku a zdalo sa, že dvojicu nič nerozdelí: ani sebeckí rodičia, ani nádejný snúbenec z dobrej rodiny, ktorého si priviedla z pobytu v Anglicku. Keď však na ostrov dorazí druhá svetová vojna a s ňou Hitlerov program konečného riešenia židovskej otázky, situácia sa drasticky zmení. Nacisti deportujú Rebeccu aj iné židovské rodiny do Európy a vzápätí niet po nej ani stopy. Christopher sa s celou rodinou presťahuje do rodného Nemecka a dobrovoľne vstúpi do SS, aby vyhľadal a ochránil milovanú ženu. Po základnom výcviku sa dá odveliť do Auschwitzu, ale Rebeccu tam nenájde. Jeho úlohou je dohliadať na peniaze odcudzené ľuďom zomierajúcim v plynových komorách a odosielať ich do Berlína. Christopher neúnavne pátra po Rebecce, hoci sa tak vystavuje smrteľnému nebezpečenstvu. Pomery v koncentračnom tábore mu ráňajú dušu, a keď sa mu nedarí zachrániť svoju lásku, pomáha iným. Kontrola nad tokom peňazí mu ponúkne nečakané možnosti. Nájde však v sebe dostatok sily, aby prijal úlohu, ktorej splnenie by mohlo navždy zmeniť nielen jeho život, ale aj život mnohých ďalších? A kam vlastne zmizla Rebecca? Z anglického originálu Finding Rebecca (Lake Union Publishing, Seattle 2014) preložila Martina Fedorová. Ukážka z textu Spoza chrbta sa ozval hlas. „Viete, ako sa hovorí oddeleniu, kde sa triedia tie veci? To, ktorému velíte?“ spýtal sa Breitner. „Nie, neviem.“ „Hovoria mu Kanada, zem nevýslovného bohatstva.“ Breitner vyceril štrbavé zuby hnedé od tabaku. „Ďakujem, herr Breitner.“ Christopher rýchlo vykročil za posledným väzňom s károu ku Kanade. Skladiskové budovy neboli nijako označené. Neboli tam tabuľky, ktoré by hovorili, či sú tam topánky, alebo okuliare len nedávno zamordovaných ľudí, no členovia sonderkommanda aj tak presne vedeli, ktoré škatule patria do ktorých dverí. Ani raz sa nepomýlili. Kráčal popri betónových stenách skladov a myslel na Rebeccu. Občas sa pri niektorom z nich pristavil, nazrel dovnútra, gestom pozdravil príslušníkov SS, ktorí tam strážili, alebo prísne zagánil na pracujúcich väzňov. Určite ju nemohli zabiť hneď, keď ju doviezli do tábora, to nie. Potriasol hlavou, aby zahnal desivé predstavy, a sústredil sa na prítomnosť. Žije, presviedčal sa. Nedovolí, aby ju postihol rovnaký osud ako týchto nešťastníkov. No čím viac na ňu myslel, tým viac prepadal panike, preto sa rozhodol, že na ňu nebude spomínať. Aj tak nemôže nič urobiť. Aspoň zatiaľ, kým si nezíska dôveru nadriadených.