Zázrak to není - ale odpad také ne. To, že horor se z toho stává až ve druhé části (i když exponován je obratně už v prvních kapitolách), je jedna věc, ale číst si o McCrayových a Savageových není nuda, pokud člověk netrvá na čtyřech šokujících zvratech v minulých generacích a osmi v této. Písek v hlavní roli, strašidelné domy mezi vodou a pouští, atmosféra výborná, rozjezd pomalejší, ale ty záblesky děsu vcelku stojí za to - a finále je strhující. "Věci nejsou takové, jak se zdají."

Už veľmi dlho ma takto mohutne netrápila otázka, koľko dať nejakému románu hviezdičiek. Hviezdičky totiž nemožno zľahčovať. Hviezdičky sú vysvedčenie, ktoré knihe vystavujeme. Elementálové sa držia pri zemi, hororových pasáží obsahujú relatívne málo (hlavne v prvej polovici), postavy majú strašne divné mená (Luker! India!) a atmosfére je podriadené temer všetko. Miestami sa zdá, akoby to ani nemal byť horor. Lenže potom príde nepríjemná, razantná scéna, ktorá všetko radikále zmení a vy si uvedomíte, že začínate byť spokojní, dokonca veľmi spokojní, lebo ste sa ocitli v rukách inteligenta, ktorý vie, čo robí. Elementálové nie sú žiadny moderný pseudohoror s nudnými klišé postupmi, ale solídna pecka z roku 1981, ku ktorej v roku 2014 Michael Rowe napísal úvodné slovo a v roku 2021 to v češtine vydal Fobos. Michael McDowell nie je žiadne béčko. Rodák z Alabamy zaujímavo pracuje s obľúbenými žánrovými ingredienciami (strašidelný dom, duchovia, prízraky) a zároveň svoj román zasadzuje do širšieho kontextu (môžeme ho smelo vnímať ako plnohodnotnú súčasť tzv. južanských románov - napr. Wallaceova Veľká ryba alebo Dickeyho Vyslobodenie). Na McDowellovom štýle je poznať, že úspešne absolvoval magisterské a bakalárske štúdium a koncom 70. rokov získal doktorát z anglického jazyka a americkej literatúry. Bavilo ma ocitnúť sa v jeho spoločnosti, nechať sa ním ovládať. Bol som zvedavý, kam ma výlet v spoločnosti tohto autora zavedie. A veruže ma zaviedol na značne originálne miesta a ja som rád, že som ich absolvoval, hoci nepopieram, že som mal jemnú pachuť na jazyku z toho, že to nie je až také výborné, ako mohlo (a malo) byť. Príbeh sa nikam neponáhľa, napriek tomu nie je nudný a už tobôž nezáživný. Z perfektnej atmosféry Beldamu cítiť každodennú neľútostnú horúčavu, ktorá z človeka vysáva poslednú energiu, vinou čoho nevládze robiť nič iné, len ležať v tieni a piť ľadový čaj, prípadne sa kúpať v lagúne, čo však vôbec nie je osviežujúce, keďže voda je horúca. Ležérna ospalosť dýcha skoro z každej strany. Slnkom zaliata výprava je v ostrom kontraste s temnotou, ktorá sídli v susednom, treťom, opustenom a dunou postupne dňom za ňom čoraz viac pohlcovanom dome. Palec hore dávam i za postavy, ktoré nielenže disponujú vskutku nečakanými menami (zabudol som na Dauphina!), ale podpísala sa na nich doba, v ktorej boli stvorené. Dnes už by zrejme nebolo možné, aby medzi sebou mali také vzťahy, aké majú, aby sa k sebe správali tak, ako sa správajú, o drogách sa tu rozpráva ako o čokoláde a skoropuberťáčka popíja whisky a nikomu to nepripadá divné (ešte jej dokonca nalievajú). Určite ma potešilo spomínané úvodné slovo (napr. aj o dôvode úpadku hororového žánru v 80. rokoch). Názov je presný, ale odradzujúci; viac by sa hodil Tretí dom alebo Piesok. Poteší prebal, autorov medailónik a záložka.