No... tak ako ma minulé poviedky (E. Keret) z produkcie Artfora príjemne prekvapili, tak ma tieto úplne odrovnali. Námety dobré, vždy som sa začítala, čakala som, ako sa to vyvŕbi... a nič. Do stratena. Zrejme z dôvodov intelektuálnych, aby si každý domyslel záver podľa seba (a nasilu tam hľadal niečo, čo tam nikdy nebolo). No ono to v konečnom dôsledku pôsobí ako sex bez orgazmu - netreba, hádam, vysvetľovať. Proti srsti mi bolo aj autorkino násilie, často až nechutné scény agresie (viac či menej skrytej), večná nespokojnosť hlavných hrdinov so životom, ako aj autorkino zvláštne sexuálne naladenie. Nič pre mňa.

Aj vy máte občas pocit, že vždy, keď siahnete po najnovšej knihe z určitej edície, dostane sa vám do rúk text o čosi lepší, ako ten predošlý? Porucha na kraji galaxie ma zaujala, Byť mužom ma nadchla, Domov očaril. No Kto z nás – tá ma totálne pohltila. Argentínska autorka Claudia Pineiro sa v útlej, no i tak pútavej, zbierke poviedok Kto z nás zamerala na ľudský charakter, pričom poodhalila vrátka do neprebádaných zákutí mysle – na miesta, o ktorých neraz ani netušíme – a pohrala sa s myšlienkami, ktoré vedome či nevedome potláčame, stránime sa ich. Nevtieravo, no s istou ráznosťou, priblížila patálie bežných ľudí pokúšajúcich sa udržať na nohách aj napriek brvnám, ktoré im život hádzal do cesty, a prostredníctvom ich neraz prudkých, nepremyslených či inštinktívnych reakcií poukázala na skutočnosť, že nech sa s „ranami osudu“ snažíme vyrovnať ako najlepšie vieme, občas pokĺzneme, veď sme len ľudia. Pineiro sa nesnažila vytvoriť dokonalé vzory, ku ktorým by sme mohli vzhliadať, práve naopak – svojim postavám umožnila robiť chyby, ich morálnym pokleskom či nefunkčným vzťahom dala priestor rásť. Posvietila si na psychické problémy i deštrukčný dopad disfunkčných rodín, ktoré zobrazila tak autenticky, tak hodnoverne, až som si nemohla pomôcť a hltala som slovo za slovom. Jej hrdinovia neboli bezchybní, no boli ľudskí, reálni. Pri poviedkových knihách je už pravidlom, že niektoré texty nás zasiahnu viac, iné menej, no či už boli poviedky z knihy Kto z nás drsné, mierne desivé, alebo vtipné, opantali ma rovnako. Pri niektorých som súhlasne pokyvovala hlavou, z iných mi bolo ťažko, no mnohé ma (aj napriek dôležitým témam) pobavili. Až absurdne veľa z nich končilo vraždou (alebo k nej minimálne smerovalo), no čuduj sa svet, vôbec mi to neprekážalo – možno mám morbídny zmysel pre humor a možno som sa len dokázala stotožniť s myšlienkou, že každý z nás občas bojuje s vnútornými démonmi, ktoré vyplávajú na povrch, keď nás niekto vytočí – neviem, no Claudia Pineiro ma bavila.